Ale čo zrazu so zvyšným časom? „Pozriem film? Hmm... ale pravdu?“ pýtam sa sám seba... „Nie, nechce sa mi.“ Opäť ďalšia lenivosť.
A zrazu, za sebou počujem nejaký zvláštny hlas: „Hej chlapče, potrebujem cukor, niečo sladké, haló, počuť až tam hore, kde máš akože mozog?“ Obzriem sa a vidím parapetnú dosku a plastové okno. „Kto sa ma to pýta?“ A v tom mi to došlo. Moje telo potrebuje niečo sladké. A od vtedy mi nedalo pokoj. Tak som sa s ním po tvrdom hádaní dohodol, že: „Fajn, pôjdeme si niečo kúpiť.“ Pozrel som si autobusy do centra mesta, veď nepôjdem pár metrov pešo. To snáď nie. Už keď som lenivý, tak poriadne. Došiel som do veľkého obchodného centra a hybaj ho k sladkostiam. Zháňam, voniam, čuchám, obzerám, sledujem E-čka a plním nákupný košík. Už keď sa doň nedalo nič vopchať, povedal som si, že to už hádam bude aj všetko.
Zaplatil som a zrazu... ups, niečo ma tlačí v nohaviciach, ale mobil to nie je. A ide sa na WC. Opriem hlavu o stenu a... no, nezachádzam do detailov, ale pozriem vedľa a čo nevidím. Kamarát v cudzom meste a tak ďaleko od rodného mestečka. Čože? Zostal som prekvapkaný a, keď sa nechtiac otočil aj on na moju stranu, tak som videl tie jeho zarazené oči. Bolo to ako z filmu. Hneď nám nabehli úsmevy od ucha k uchu a, keď sme si umyli ruky, tak sme sa aj krásne pozdravili. Trochu sme sa posťažovali a trochu aj poklebetili, ale nie dlho, lebo času je málo a on potreboval ísť. Rozlúčili sme sa a ja som si uvedomil, že keby nie tej otravnej vety o nejakej sladkosti, tak ho ani nestretnem. Asi to tak malo byť.
Určite ste niečo také zažili, teda, nemyslím náhodné stretko na WC, ale niečo podobné, že vás to niekam ťahalo, aj keď sa vám v tej chvíli veľmi nechcelo. Ale, ak ste sa už ocitli na danom mieste, stalo sa niečo neočakávané a vy ste si povedali: „Tak toto by som veru ani nedokázal naplánovať a určite to tak malo byť.“
A už ma napadol nakoniec len vtip:
Náhodné stretnutie otca a syna z východného Slovenska na Václavskom námestí.
Syn: „Tato, ta to Ty tu?“
Otec: „Hej, ta to ja tu.“
Obďaleč to začuli dvaja českí študenti ´přímo z Přahy´ a jeden vraví druhému:
„Ty vole, hele, indiáni.“
